Ďalšie vážnejšie uznesenie týkajúce sa mosta priniesol rok 1877, kedy sa ustanovila tzv. mostová komisia na čele s grófom Ernestom Esterházym. Komisia mala za úlohu pripraviť výkresovú dokumentáciu, financovanie výstavby, realizáciu a stanovenie mýtnych poplatkov. Za základe požiadaviek potom v roku 1887 inžinier Cathry Szaléz pripravil prvé výkresy mosta, kde boli už stanovené rozpätia polí (vzdialenosti podpier) a bol vypracovaný projekt jeho celkovej konštrukcie, ktorý sa od finálneho riešenia už potom veľmi nezmenil.
Z pôvodných výkresov sa veľa nezachovalo, no veľmi cenným je krátky odborný článok, ktorý bol napísaný staviteľom, inžinierom Garibaldim Pulskym. Autor v ňom podrobne popisuje nielen technické parametre konštrukcie a vlastnosti použitých materiálov, ale aj priebeh výstavby a niektoré komplikácie, ktoré nastali. Ako sám píše, jednou z najťažších fáz výstavby bolo vybudovanie pilierov, ktoré boli v toku Dunaja založené na tzv. kesónoch. Laicky vysvetlené, kesón je akoby prevrátený oceľový hrniec (odborníci sa isto teraz pousmiali :-), ktorý je zvnútra natlakovaný stlačeným vzduchom a ten udržuje vodu mimo kesóna. Vnútri môžu potom robotníci bez problémov ťažiť zeminu. Samozrejme musia tam byť pretlakové komory umožňujúce vstup pracovníkov do 2 metre vysokého pracovného priestoru a tiež komory umožňujúce odvoz vyťaženej zeminy. Podľa Pulskeho článku boli na osvetlenie použité špeciálne sviečky, ktoré nezamorovali priestor dusivým dymom a dokonca v kesóne piliera č. 8 sa použila úplná novinka - elektrické žiarovky :-).
Práca v kesóne bola náročná a nebezpečná. Okrem hroziacej “kesónovej choroby" hrozila aj strata stability jeho konštrukcie. Kesón musel byť postupne ako klesal priťažovaný konštrukciou drieku piliera a kamenným zásypom. Na niektorých pilieroch dno kesónu muselo dosiahnuť hĺbku až cca 15 m pod hladinou Dunaja. Až tam bolo podložie dostatočne únosné.
Po spustení kesóna do požadovanej hĺbky sa táto “dutina“ vyplnila v tej dobe novou stavebnou hmotou – betónom. Po 125 rokoch sme na vývrtoch z pilierov, ktoré od roku 2010 investor našťastie zachoval, v rámci APVV (STU - TSÚS), tento betón podrobili fyzikálnym a chemickým analýzam. A zrejme neprezradím žiadne tajomstvo, že jeho pevnosť je mizivá - cca 15% dnešnej bežnej pevnosti betónov. Čas však ukázal, že aj takáto nízka pevnosť betónu v kesóne je pre tento konkrétny most dostatočná a to dokonca bez akejkoľvek oceľovej výstuže (pilier a jeho základ sú pomerne masívne, zhotovené z prostého a prekladaného betónu).
Zarážajúca je aj doba stavby týchto náročných pilierov. Ich kompletné vyhotovenie, vrátane oboch opôr, trvalo jeden rok. Dostať kesón do 10 až 15 metrovej hĺbky zabralo pracovníkom približne jeden mesiac. Proste neuveriteľné a ťažko predstaviteľné ešte aj s dnešnou modernou technikou.
Po dokončení pilierov sa začala v máji 1890 montovať oceľová konštrukcia. Na výstavbu bolo nutné použiť aj dočasnú, montážnu konštrukciu uloženú na drevené baranené pilóty.
Avšak ani montáž oceľovej konštrukcie sa neobišla bez komplikácií. Aj napriek všemožným opatreniam povodeň dňa 7. septembra dočasnú konštrukciu zborila, pričom oceľová konštrukcia klesla na dno a približne 500 kubíkov drevenej konštrukcie Dunaj unášal až po Šamorín. Cestou stihla táto plaviaca sa konštrukcia ešte zničiť a potopiť dva vodné mlyny, ktoré sa nepodarilo včas varovať. Väčšina konštrukcie bola úplne zničená a nepoužiteľná, pričom oceľovú konštrukciu vyslobodili až po poklese hladiny Dunaja pomocou dočasnej plošiny.
Napriek tejto nešťastnej udalosti most bol v decembri 1890, po necelých 2 rokoch výstavby, dokončený a pripravený na prevádzku. Pomenovaný bol 30. decembra 1890 na počesť cisára Františka Jozefa.
Most tvorilo 7 polí o rozpätiach 31,6 + 2x75 + 91,5 + 2x75 +31,6 m. Celková dĺžka mosta dosahovala 454,7 m. Na oboch brehoch Dunaja boli postavené pre mýtnikov murované Mýtne domčeky, pričom ten na Petržalskej strane slúžil aj ako stanica prvej pomoci. Neskôr bol na spoločných pilieroch dobudovaný paralelný železničný most (1891) a cestný most bol upravený tak, aby po ňom mohla premávať električka do Viedne (1914).
Most zažil prvé krušné chvíle po vzniku Československej republiky v roku 1918 kedy vypukol konflikt s Maďarskou republikou o Petržalku, ktorú kontrolovali maďarské vojská. Hranica vtedy prechádzala stredom mosta až do 21.8.1919 kedy Československí legionári obsadili pravý breh Dunaja prechodom cez most.
Most bol následne oficiálne premenovaný na Most generála M.R. Štefánika a slúžil ešte ďalších 26 rokov až pokiaľ nebol zničený ustupujúcimi nemeckými vojskami v apríli 1945. Ale o tom až v ďalšej časti príbehu ....
Použitá literatúra:
Pulszky Garibaldi: A pozsonyi állandó Dunahíd
PAULÍK, P.: Mosty na území Slovenska, JAGA, 2012 ( www.mostynaslovensku.sk ).
BALÁŽ, I.: Mosty cez Dunaj v Bratislave – časť I. a časť II., Bratislava, Eurostav, 2005
Overovacie vrty v pilieroch cestnej časti a železničnej časti mosta, 2010.
Výsledky výskumu APVV-0442-12, 2014
