História betónu (Časť 1 – od praveku po Rímsku ríšu)

Autor: Peter Paulík | 13.4.2011 o 11:06 | (upravené 31.5.2011 o 18:14) Karma článku: 14,50 | Prečítané:  5190x

Betón je dnes najpoužívanejším stavebným materiálom sveta pokrývajúci široké spektrum využitia. Existujú betóny rôznych pevností s rôznymi vlastnosťami, doslova podľa požiadaviek inžinierov a investorov. Kým sa však betón stal neodmysliteľnou súčasťou nášho každodenného života prešiel dlhou a búrlivou históriou, ktorá sa vyznačuje značnou nespojitosťou. Betón sa viackrát vytratil, znovuobjavil a upadol do zabudnutia, až kým nenastal jeho nevídaný rozmach po jeho znovuobjavení a zdokonalení počas priemyselnej revolúcie.

Kam až siaha história betónu a čo vlastne môžeme už za betón považovať je otázka o ktorej sa dodnes vedú rozsiahle spory medzi historikmi a vedcami na rôznych svetových fórach a konferenciách. Existuje niekoľko rôznych názorov a hypotéz, ktoré sa v datovaní prvého využitia betónu rozchádzajú až v rozmedzí niekoľkých tisícov rokov.

Jedna z prvých využití betónu, ak vôbec môžeme tento konkrétny materiál betónom nazvať, je z roku 7000 pred našim letopočtom. Jedná sa o zmes vápennej malty a kameniva, ktorá sa našla v Izraeli v oblasti Južnej Galilei v roku 1985 ako súčasť podlahy jednoduchého domu. Z tohto obdobia boli nájdené aj viaceré ohniská v Sýrii prispôsobené vypaľovaniu vápenca a teda k prvej úmyselnej výrobe nehaseného vápna.

K objaveniu vápna ako stavebného materiálu došlo pravdepodobne náhodou pri ohnisku obloženého kameňmi z vápenca. Pri vysokých teplotách totižto dochádza k zmene vápenca CaCO3 na tzv. nehasené vápno CaO, ktoré následne pri reakcii s vodou vytvorí hasené vápno schopné tuhnúť v prítomnosti vzduchu.

Ďalší podobný nález podlahy chatrče pochádza z roku 5600 pr. n.l. z oblasti Srbska pri brehu rieky Dunaj.

lepenskicolour_concrete.jpg

Nálezisko Lepensky Vir pri Dunaji v Srbsku z roku cca 5600 pr. n.l.

História betónu neskôr pokračuje v Egyptskej ríši cez jednu z najspornejších hypotéz, ktorú sa zatiaľ nepodarilo potvrdiť a ani vyvrátiť. Je ňou využitie primitívneho betónu pri výstavbe pyramíd v rokoch 3600 - 2000 pr. n.l. Autorom a veľkým zástancom tejto teórie je Dr. Davidovits, ktorý prišiel s myšlienkou, že obrovské bloky pyramíd neboli ťahané a dvíhané neuveriteľnými mechanizmami a tiež ani technológiou mimozemskej civilizácie, ale že boli jednoducho odlievané do debnenia. Problémom tohto sporu je najmä mystifikácia pyramíd, ktorá dodnes láka množstvo turistov a tak Egyptská vláda nepovoľuje uskutočniť pár odvrtov, ktoré by mohli potvrdiť, alebo vyvrátiť túto hypotézu. Napredovaniu bráni aj skeptický prístup historikov, ktorý by museli uznať, že všetky ich doteraz publikované práce o výstavbe pyramíd boli nesprávne. Každopádne je však dokázané, že staroveký Egypťania poznali akýsi primitívny druh betónu, ktorý nazývali umelým kameňom a využívali ho na odlievanie jednoduchých stĺpov a na spájanie kvádrov.

MIT_pyramids.jpg

Študenti na MIT pod vedením prof. Hobbsa budujú model pyramídy z materiálu podobného betónu, z ktorého by mohli byť postavené niektoré pyramídy v Egypte

S úpadkom Egyptskej ríše sa postupne vytratilo aj využívanie prvých primitívnych betónov resp. mált a jedinou spojnicou s znovuzrodením betónu v oblasti Grécka a Rímskej ríše predstavuje kmeň Nabatejcov z oblasti Sinaja. Nabatejci vyrábali v období od roku cca 700 pr. n.l. špeciálne zberače vody na púšti, slúžiace k napájaniu ich karaván pri prechode púšťou. Tieto zberače boli schopné zozbierať a udržať vodu aj zo zriedkavých dažďov, pričom táto nepriepustná vrstva betónu bola schovaná pod vrstvou piesku, cez ktorý voda ľahko presiakla. Takto zabezpečili, že sa voda ihneď neodparila a tiež takéto zberače vyspádované do studne ostali nenápadne schované.

Vodotesnosť zabezpečili zmiešaním vápennej malty s prachovitým kremičitým pieskom, čím v podstate vytvorili pravdepodobne prvú úmyselne vyrobenú vodotesnú stavebnú hmotu. Niektoré nádrže vytvorené Nabatejcami v 3 storočí pr. n.l. fungujú dodnes.

Humeima_Nabatean_cistern.jpg

Nech už je to akokoľvek, tieto "betóny" sa od betónu ako ho poznáme dnes diametrálne odlišovali najmä tým, že potrebovali na tvrdnutie prítomnosť vzduchu (konkrétne oxid uhličitý).

Prvé využitie hmoty schopnej tuhnúť aj pod vodou (teda tzv. hydraulické spojivo) sa datuje do roku 500 pr. n.l. pri výstavbe vodných nádrží objemu 600 m3 v Grécku na ostrove Rhodos. Pri výrobe tohto betónu sa už využívala ako prímes k vápnu vulkanická pôda z Gréckej kolónie Dikearchia (Pozuoli) z oblasti Talianska.

Takáto zmes sa neskôr dostala až do Rímskej ríše, kde sa o nej zmieňuje Vitruvius  vo svojej knihe De architectura. Rimania neskôr technológiu betónu podstatne zdokonalili a zhotovili z neho mnohé pôsobivé stavby stojace dodnes. Jednou z nich, kde technológiu po materiálnej, ale aj statickej stránke doviedli do dokonalosti je Pantheon v Ríme. Pri výstavbe Rimania použili kamenivo s rôznou objemovou tiažou, pričom najťažšie kamenivo je použité na spodku kupoly a najľahšie pri jej vrchole. Po výške sa tiež mení hrúbka steny kupoly z 6,4 metra na 1,2 metra.

pantheon2.jpg

Obrovský rozmach betónu v čase Rímskej ríše neskôr vystriedalo obdobie takmer úplného zaniknutia technológie až po jej znovuobjavenie v 18-tom storočí. Ale o tom až nabudúce.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Neukazujú len svoje bohatstvo, ale to, ako žijú

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké zásadné chyby robíme pri zariaďovaní obývačky?

SVET

Zomrel český hudobník Radim Hladík, založil skupinu Blue Effect

Postupne sa prepracoval k vlastnej tvorbe.


Už ste čítali?